Depesa #2 - Cesta pokracuje

(ak chybaju znamienka tak preto ze cast bola pisana na lokalnom PC)

Noc na letisku bola ešte dlhá, predlhá. Nakoniec asi okolo tretej ráno som sa pripojil k desiatkam iných a lahol som si na zem, hlavu položil na ruksak a zaspal spánkom neistých. Spal som maximálne dve hodiny. Medzičasom sa z letiska čiastočne zaplneného stalo letisko preplnené.

Neviem či ste už videli radu na kabínky na pánskej toalete, ľudia stáli v rade ako na telefónnu búdku. Keď sa otvorili dvere a kabína sa uvolnila, vošiel ďalši v rade, v rýchlosti vykonal čo potreboval vykonat a opustil kabínu. Všetko sa to dialo pri absolútnej strate súkromia a intimity. Obrovský počet ľudí prichádzal a odchádzal, všelikde sa povalovalo nejaké to telo. Medzi tým mraveniskom sa s typickým húkaním preháňali golfové vozíky s prominentnými cestujúcimi v prevažnej miere z arabských krajín. Všade však vládol pokoj a rozospatá nálada. Prekvapilo ma, že som na letisku nevidel žiadneho policajta, žiadnu uniformu.

Niekedy po polnoci som našiel Emirates Lounge s inzerátom – pre cestujúcich čakajúcich na prípoj viac ako 4 hodiny podávane jedlo zadarmo. Keďže som však bol akurát natlačený dobrotami od McDonalda, počkal som až do rána aby som využil túto ponuku. Cez úzky vchod s recepčnou a ochrankou som vošiel do obrovskej reštaurácie s výhľadom na pristávaciu plochu, za ktorú by sa nemuseli hambiť ani niektoré štvorhviezdičkové hotely. Samozrejme boli k dispozícii úslužný čašníci a plný servis. Ak som si doposiaľ myslel že som najdlhšie čakajúcim na tomto letisku tak som sa zjavne mýlil. Prisadol som si k čiernemu chlapíkovi z Ghany. Na letisku bol už druhý deň a čakal na lietadlo do Šanghaja. Bol námorníkom na obchodnej kontajnerovej lodi a práve sa chystal na polročnú šichtu. Doma v Ghane mal manželku a tri deti. Hovoril že to odlúčenie od rodiny je ťažké ale zato má prácu. Vtedy som si pomyslel ako je všetko relatívne, pocity ľudí nevynímajúc.

Okolo desiatej som sa konečne dčkal a s pár stovkami ďalších sme sa nalodili na ešte modernejší Airbus akým som priletel do Dubaja. Perfektná starostlivosť, kopa jedla, pitia, bezpočet filmov a inej zábavy pomáhalo ľuďom prekonať dlhočizný let. Niekedy v polovici tohto letu som po prvý krát prekonal rovník, bohužiaľ sa však nebolo kde vykúpať. Po krátkom medziprisátí v Sydney sme opäť nastúpili do uprataného lietadla a vydali sa na záverečnú trasu do Christchurch. Pri krátkom úvodom rozhovore s jednou letuškou, som zistil že jedna z jej kolegýň je Slovenka. Po dlhšiom pozorovaní som si jednu vytipoval a keď roznášala nápoje tak som jej na otázku „What could I offer you for drink?“ odpovedal „Dal by som si biele víno..“ účinok bol perfektný. A tak som si na ceste zo Sydney do Christchurch zaspíkoval niekoľko krát aj po Slovensky.

V Christchurch sme sa podrobili dosť podrobnej imigračnej a colnej kotrole, zameranej, čuduj sa svete, na špinavé turistické topánky a camingovú výstroj. ak by Vám našli niečo naozaj špinavé tak by to ponorili do nejakého dezinfekčného prostriedku a bolo by im jedno či to može byť mokré a či nie. Potom na letisku ma uz cakali moji domaci, ale to uz je iny diel tejto sagy.